NEWMAN – SVÄTÝ PRE NÁS – INŠPIRÁCIA 11
Blahoslavený John H. Newman a svätý Filip Neri
9. október 2010, spomienka blahoslaveného J. H. Newmana, kaplnka svätého Filipa Neriho, Chiesa Nuova, Rím (homília zaznela v taliančine)
Homília o. Juraja Vitteka…
Dnes po prvý krát slávime 9. októbra spomienku blahoslaveného Johna Henryho Newmana v histórii. Tu vo Vallicelle nadobúda toto slávenie celkom osobitný význam. Nemôžme sa počas niekoľkých minút ponoriť do celej bohatostti osobnosti bl. Newmana. Môžeme vybrať iba nejaký aspekt, podľa možnosti oratoriánsky, ktorý je vedúcou líniou jeho kresťanského a špecificky katolíckeho povolania. Rozhodol som sa pozvať Vás, tu nad hrobom svätého Filipa, pouvažovať spoločne nad vzťahom nového blahoslaveného a svätého, ktorého si uctievame celkom osobitým spôsobom, tu v kostole Chiesa Nuova, v duchovnej kolíske všetkých oratoriánov a všetkých Oratórii po celom svete.
Vieme, že bl. John Henry bol pôvodne anglikánom, ktorý sa obrátil v roku 1845 na katolícku vieru. Bol presvedčený, že v anglikánskej cirkvi je snaha uchovať ducha prvotnej Cirkvi. Štúdium Otcov Cirkvi ho priviedlo k objaveniu kontinuity prvotnej Cirkvi s katolíckou Cirkvou. Objavenie pravdy ho prinútilo opustiť milovanú anglickú cirkev a prestúpiť do pre neho nového sveta katolíckej Cirkvi. To pre neho znamenalo hľadať znovu svoje povolanie, keďže dovtedy bol kňazom anglikánskej cirkvi. V roku 1847 prichádza do Ríma, aby spolu so svojimi spoločníkmi objavil svoje povolanie. Rozhodne sa stať katolíckym kňazom. Musí však nájsť svoje miesto v Cirkvi. Vyberá si medzi rehoľami, spoznáva jezuitov, redemptoristov, lazaristov, barnabitov, teatínov… Napokon si spomenie na svätého Filipa Neriho, ktorého mu tak veľmi odporúčal spoznať Nicolas Wiseman (stretol sa s ním v Anglickom Kolégiu počas jeho cesty do Ríma v roku 1832), ktorý sa neskôr stal katolíckym arcibiskupom vo Westminsteri. Newman spomína: „Och ja úbohý! Zabudol som na svätého Filipa!“ Okamžite som sa snažil ho lepšie spoznať a našiel som hneď jeho kostol (Chiesa Nuova).“ Vzápätí rozpoznáva svoje oratoriánske povolanie. Stretáva, navštevuje a spoznáva aj otcov rímskej Kongregácie Oratória, ale nie je to natoľko jeho stretnutie s kňazmi svätého Filipa, ale hlavne jeho dôverné a osobné stretnutie so svätým Filipom, čo spôsobí zrod anglického Oratória. Neskôr vyznáva: „Milujem starca so sladkým výzorom. Pozorujem ho v jeho bielom rúchu, pohotový úsmev, jeho ostré a hlboké oči, slovo, ktoré zapaľuje, len čo vyjde z jeho perí, keď nie je uchvátený do extázy…“ Slová, ktorými sa Newman obrátil na pápeža po tom, čo sa ho tento rozhodol vymenovať za kardinála, osvecujú význam svätého Filipa a Oratória v jeho živote: „Tridsať rokov som žil v Oratóriu, v pokoji a šťastí. Chcel by som poprosiť Vašu Svätosť, aby ste ma neodnímali svätému Filipovi, môjmu otcovi a patrónovi, a aby ste ma nechali zomrieť tam, kde som žil tak dlho…“ Newman ukončuje svoje najslávnejšie dielo, Apologia pro vita sua, dojímavým spôsobom, keď spomína svätého Filipa a otcov jeho Oratória v Birminghame.
Na obraze Posledného súdu od blahoslaveného fra Angelica sa anjeli a blažení v nebi držia za ruky vo večnom rajskom tanci. Tento obraz vyjadruje niečo veľmi pekné zo života Cirkvi. Podľa Skutkov apoštolských bol svätý Pavol po jeho obrátení „vedený za ruku“ (po gr. „cheiragogein“). Táto „cheiragogia“ (vedenie za ruku) je jedným z hlavných námetov dôležitého autora z patristického obdobia východných otcov, známeho pod menom Dionýz Areopagita. „Vedenie za ruku“ sprevádza celý život Cirkvi. A zdá sa mi vhodné označiť týmto výrazom to, čo robí svätý Filip Neri: „vedie za ruku“ kresťanov k plnosti kresťanského života, tu v Ríme 16. storočia, počas svojho pozemského života. Ale svätý Filip „vedie za ruku“ aj po svojej smrti… Robí to z neba… „Hovorí k srdciam“ – to je charizma kňazov svätého Filipa. Hovorí aj k srdcu Johna Newmana v 19. storočí, s odstupom troch storočí. Vedie za ruku tohto čerstvého anglického konvertitu na katolicizmus. Neskôr Newman vloží metódu svätého Filipa do svojho kardinálskeho motta: Cor ad cor loquitur (srdce hovorí k srdcu).
V dôvernej komunikácii so svätými ožíva niečo veľmi staré, ale ožíva spôsobom originálnym, osobným a novým, a dokáže integrovať rozličné osobnosti, rozličné typy výchovy, kultúry a doby. Komunikácia so svätými je komunikáciou srdca, nadprirodzenou komunikáciou. V strede tejto komunikácie je Kristus: „Kto hľadá niečo iné ako Krista, nevie, čo hľadá.“ A mediálnym prostredím tejto komunikácie je Duch Svätý. Prototypom takejto komunikácie je Panna Mária, ktorá „zachovávala všetky tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich“. Anglické Oratórium vzniká z iniciatívy a ducha Johna Newmana, ale zároveň je dielom Filipa Neriho. Rodí sa z dôvernej komunikácie medzi srdcom svätého Filipa a srdcom blahoslaveného Newmana. Preto sa rodí v kontinuite s Rímskym Oratóriom, ale zároveň má svoju náležitú odlišnosť a originalitu. „Vedenie za ruku“ svätých nie je vedením, ktoré z nás robí napodobniteľov, pasívnych, bez možnosti ponúknuť osobný originálny príspevok. (V antickom Ríme boli otroci, ktorí mali iba úlohu utekať peši za svojím pánom.) Svätí nevedú za ruku týmto spôsobom. Poznáme mnohé príklady z dejín Cirkvi. Toto „vedenie za ruku“ sa deje niekedy „súčasným spôsobom“, ako v prípade svätého Kamila, duchovného syna svätého Filipa. Z tohto vedenia vznikne niečo nové, čo má dokonca svätý Filip spočiatku problém prijať – zrod novej kamiliánskej rehole. Sú mnohé iné príklady – z tej istej doby svätý Ignác a svätý František Xaverský. Ale toto vedenie za ruku sa deje často aj s odstupom storočí. Svätá Terézia z Lisieux vo veku 17 rokov nemá iného vodcu ako svätého Jána z Kríža (s odstupom štyroch storočí). A samozrejme je takýmto príkladom aj vedenie za ruku, ktoré zažil blahoslavený John Henry vo vzťahu k svätému Filipovi s odstupom troch storočí. A bola to plodná komunikácia…
Aj dnes nám svätí ponúkajú „vedenie za ruku“, komunikáciu od srdca k srdcu. Svätý Filip je aj dnes schopný hovoriť k srdciam. Aj nový blahoslavený John Henry Newman je schopný hovoriť k srdciam. Keď dnes slávime liturgickú spomienku nového blahoslaveného, chceme vojsť do toho cor ad cor loquitur, do tej nadprirodzenej komunikácie so svätými (vo Vyznaní viery communio sanctorum), do toho „vedenia za ruku“, v ktorom je možné dozrievať na osobnej ceste svätosti. Amen.
vittekuvahy.blogspot.com
